Tak nejak ostáva chladno v duši. Jeseň a krátke dni a dlhé noci. Skepsa u mňa nadobudla až také rozmery, že sa nenechávam oblafnúť ani len tým chvíľkovým babím letom, čo pominie skôr, než pán doktor Iľko stihne vysloviť formulku „zo západu pribudne oblačnosť". Moje vzťahy sa vždy končia s prichádzajúcou jeseňou. Začínam v tom hľadať skryté významy a tak trochu ten chlad tam vonku z toho obviňovať. A bude horšie.
Poznáte to. Stretnete ľudí, čo výrazne zatrasú vaším svetom a vojdú do neho náhle, a bez varovania. Problémom je, že z neho dokážu podobným spôsobom zmiznúť a ani sa neobzrieť. Keďže blogovanie pre mňa odjakživa bolo ekvivalentom pre očistný rituál, bolo otázkou času, kedy sem tento príspevok pribudne. A svet sa opäť dostáva do sivého priemeru.
Prednedávnom sa ma niekto opýtal, že prečo som už tak dlho nič nenapísala. Tak nejak som si uvedomila, že keď som šťastná, tak nepíšem. Vtedy to neviem. Zrejme sa moje Ja musí dostať do zľahka depresívneho módu, aby bolo schopné vysielať signály z mozgu do končekov prstov prilepených na klávesnici. „Ako svet prichádza o básnikov."
Jesenné rozchody majú jedinú špecifickú výhodu. Jazyk, napokon rovnako ako aj celú dušu, môžete pri tom všetkom obaliť do burčiakovej chuti. Checked.
Je super, že mám ešte stále dosť málo rokov na to, aby som mohla v porozchodovej nálade zavolať mame, upovedomiť ju, že sa doma objavím uprostred pracovného týždňa a poprosiť ju, nech uvarí halušky, lebo nikto ich nerobí lepšie, než ona. Blbé je to, že mám dosť veľa rokov na to, aby som chápala, že halušky ma do normálu nedostanú. Možno viac toho burčiaku...
A tak sedím v autobuse a mierim si to priamo do svojej detskej izby. Vždy keď sa nadýchnem vône svojej postele, problémy odplávajú na koniec sveta. Alebo aspoň naspäť do hlavného mesta, aj to niekedy postačí.
Sadla som si na úplný koniec. Často to tak robievam, nemám rada keď mi niekto dýcha na krk. Za oknom sa mihajú obrazy a ja myslím na to, čo som si kedysi kdesi prečítala: Deň po dlhom daždi býva voňavý.